Sójová sviečka Vianočný stromček Jedlička

Rozprávka o sviečke menom Jedlička.

V hlbokom zimnom lese, kde sneh leží ako perina a mesiac svieti ako strieborný lampáš, rástol najkrajší stromček zo všetkých – Jedlička. Bola vysoká, štíhla a elegantná, so zelenými ihličkami, ktoré sa leskli ako drahokamy v mesačnom svite. Vtáčiky si na nej stavali hniezda, veveričky sa skrývali medzi jej vetvičkami a keď fúkal vietor, spievala piesne o zime, pokoji a nádeji.

Jedlička snívala o tom, že raz prinesie radosť ľuďom. Že bude ozdobená ligotavými guľami, sviečkami a hviezdou, ktorá jej zasvieti priamo do srdca. A raz, v predvečer Vianoc, ju našla láskavá majsterka sviečkarka. Počula, ako stromček ticho šepká:

„Chcem prinášať svetlo, aj keď už nebudem stáť v lese.“

A tak z jej vône a spomienky stvorila sviečku – Vianočný stromček Jedličku. Nie z ihličia, ale z čistej sójovej hmoty, bielej ako zimné ráno. Do každého závitu vložila kúsoček lesa, vôňu ticha a teplo domova.

Keď Jedličku zapáliš, ožije. Jej plamienok sa rozžiari ako hviezda, ktorá kedysi svietila nad zasneženým vrcholom hory. A zrazu sa po izbe rozvonia čerstvé ihličie, jemná živica a kvapka vanilky, akoby sa celý les presťahoval do tvojho domova.

Horí pokojne a dôstojne – nie naraz, nie rýchlo, ale tak, ako sa rozprávajú staré rozprávky pri krbe. Je to sviečka, ktorá pripomína, že aj to, čo sa zdá tiché a nehybné, v sebe nosí silu svetla.

Jedlička je viac než len sviečka. Je to symbol Vianoc – čistoty, domova a zázrakov, ktoré prichádzajú potichu. Keď jej plameň ticho bliká, akoby ťa objímal celý les, ktorý sa rozhodol rozžiariť tvoje sviatky.

A keď napokon dohorí, zanechá po sebe len spomienku – na vôňu Vianoc, na teplo srdca, na svetlo, ktoré nikdy nezhasína.

Vianočný stromček Jedlička – sviečka, ktorá v sebe ukrýva dušu najkrajšieho vianočného stromu.